Silvester v Opere SND plný krásnych, no už notoricky známych melódií

Autor: Boris Cíferský | 1.1.2016 o 8:00 | Karma článku: 3,36 | Prečítané:  812x

Silvestrovský koncert opery a baletu 2015 v Opere Slovenského národného divadla ponúkol krásne, no aj notoricky známe a často sa opakujúce čísla. To bol jeho najväčší deficit. Verdi, Puccini či Strauss nezazneli.

V posledných rokoch sa u mňa stalo pravidlom, že Silvestra trávim v Slovenskom národnom divadle. V sezóne 2013/2014 to bolo na „posvätnom“ Netopierovi, o rok neskôr na Silvestrovskom koncerte a Skrotení zlej ženy a v končiacom roku 2015 som vložil dôveru opäť do Silvestrovského koncertu. Schválne píšem o dôvere, keďže sa vždy pred koncertom podobného zamerania sám seba v duchu pýtam, či ma ešte niečo môže prekvapiť. V poslednom Silvestrovskom koncerte ma niečo prekvapilo a niečo už menej. Ale k tomu sa dostanem.

Takéto koncerty môžu byť pre diváka (a to toho laického i odborného) príjemným osviežením, ale aj veľkou nudou. Nudnými kvôli dramaturgií, keďže niektoré árie a duety sa periodicky opakujú. Pre diváka operou nedotknutého to vytvára veľmi mylnú ilúziu o tom, že i v bulletine proklamovaných „populárnych melódií“ je v opere len veľmi málo. Stálo by teda určite za zváženie či namiesto už notoricky známych árii z Barbiera zo Sevilly či naopak skladieb z Predanej nevesty nesiahnuť po niečom menej frekventovanom, no predsa stále známom.

Na výber je toho pomerne dosť – Lehár, Strauss, Bizet (čo takto Lovci perál?) či úplne ignorovaný Verdi (Falstaff a iné). Preto bol i posledný tohtoročný koncert prehliadkou nie populárnych melódií, ale notoricky známych melódií a v koncerte so šestnástimi číslami som nenašiel (možno až na Soave sia il vento z Cosi fan tutte) azda žiadne väčšie prekvapenie. Tým najväčším prekvapením tak napokon bola pre mňa absencia nejakého melodického intermezza či nejakej inej orchestrálnej predohry než z Barbiera.

Silvestrovský koncert v tomto roku (okrem baletných čísiel) na pódiu prezentoval operné skladby autorov z talianskej, českej a francúzskej proveniencie. Nezostal tak priestor na nemeckých, ruských alebo slovenských skladateľov a medzi populárnymi melódiami nezazneli žiadne od Verdiho, Pucciniho, Straussa a iných. Kto sa teda tešil na niečo z La Traviaty či Bohémy, zostal asi sklamaný. Nebolo ani žiadne brindisi a opätovne ani žiadny prídavok. Cez to všetko sa však nedá povedať, že by dramaturg niečo v tomto roku skazil, hoci by sa určite dalo polemizovať nad štyrmi číslami od Smetanu.

To, čo laického i odborného diváka môže na podobných koncertoch zhodne najviac obohatiť je možnosť vidieť sólistov v trochu iných polohách než počas tradičných opier. Tu nie sú viazaní režijnými výkladmi či ustálenými postupmi a majú oveľa väčší priestor interpretovať skladby podľa seba. Je to výhoda i nevýhoda – niektorým voľnosť prospieva, iní sa cítia istejšie, keď majú nejakú oporu v režisérovi a jeho koncepcií. Pokiaľ však všetko ide dobre, tak práve tieto voľné interpretačné čísla môžu byť tými najzaujímavejšími časťami koncertu.

Mám pocit, že to bolo tak aj teraz. Za vrcholy celého večera považujem interpretáciu Mefistofela od Petra Kellnera (Rondo) a Mařenky od Evy Hornyákovej (Mařenko má...). Obaja sólisti ma v týchto číslach príjemne prekvapili hereckým poňatím postáv, kedy na veľmi malej ploche jednej árie vtisli postavám jasný a dobre čitateľný výraz, pričom neskĺzli do toho, aby zbytočne a umelo prehrávali. Eva Hornyáková bola ako Mařenka roztomilá a Peter Kellner primerane desivý. Presne takí, ako mali myslím byť.

Každý zo sólistov mal svoje silnejšie chvíle, hoci pri niektorých som sa neubránil pocitu, že šetria sily i na druhý koncert, ktorý začínal deväťdesiat minút po skončení prvého. Denisa Hamárová ma najviac zaujala v Offenbachovej Barcarolle a Tomáš Juhás v úvodnom duete s Petrom Kellnerom z Nápoja lásky. Z tanečných čísiel považujem za najvydarenejšie Zimné adagio z Luskáčika a Not today, honey od Igora Holováča, kde však mužskí tanečníci nezmyselne prehrávali.

Nedá sa mi na záver sa v krátkosti nezamyslieť nad konceptom dvoch identických silvestrovských koncertov. Umožňuje to síce uviesť tri predstavenia namiesto dvoch (čo aj po finančnej stránke je nepochybne zaujímavé), ale musím sa pýtať, či to nie je výmena kvantity za kvalitu. Osobne si myslím, že koncert a (napríklad) Netopier sú viac než dva koncerty a Barbier zo Sevilly, ktorý ani na Silvestra nedokázal do hľadiska v historickej budove pritiahnuť väčšie množstvo ľudí. Ale možno v roku 2016 dôjde k zmene a kvalita ustúpi kvantite. Napriek drobným výhradám, ktoré mám, považujem posledný Silvestrovský koncert za po všetkých stránkach dobre zvládnutý večer.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?