Mám dvadsaťšesť rokov a v hľadisku vokálnych koncertov patrím ku tým najmladším

Autor: Boris Cíferský | 7.3.2016 o 13:09 | Karma článku: 3,31 | Prečítané:  333x

Päť koncertov a päťkrát rovnaký scenár. Poloprázdne hľadisko a ja ako jeden z najmladších divákov. Aj taká je realita na komorných vokálnych koncertoch Voci da camera v Slovenskom národnom divadle.

Keď sa Pavel Unger v recenzii prvého z komorných vokálnych koncertov Voci da camera divil nad nízkou diváckou účasťou, ešte sa dalo dúfať, že ďalšie cykly budú divácky viac vyhľadávané. Predsa len, Leoš Janáček nie je Giuseppe Verdi, čo ukázala aj Jenůfa. Od prvého z koncertov uplynulo už šestnásť mesiacov. Otázka, ktorú vtedy nadhodil Pavel Unger však zostala stále v platnosti.

„Kde bolo mladé publikum, študenti hudobných škôl všetkých druhov?“

To, že cyklus Voci da camera trpí predovšetkým na divácky nezáujem musí byť jasné každému, kto bol aspoň na jednom z nich. Prečo to tak je?

Je azda problém v čase – nedeľný podvečer? V cene lístkov (je €8 príliš veľa)? V neatraktívnom obsahu? V dejisku (historická budova)? V slabej marketingovej propagácii? Alebo je naše publikum až tak snobské, že dá prednosť sprofanovanému Rigolettovi pred piesňovou tvorbou? Odpoveď si netrúfam dať.

Po skoro roku a pol môžem napísať len jednu vec s určitosťou – koncerty Voci da camera si svojich stabilných divákov našli. Akurát je ich málo a drvivá väčšina divákov má už po štyridsiatke. Mám čoskoro dvadsaťsedem rokov a na každom z koncertov patrím medzi najmladších divákov. A to je problém.

Pri tom práve posledný z koncertov venovaný španielskej romantickej tvorbe vzbudzoval kvôli svojmu obsahu i obsadeniu (Pavol Remenár či Xénia Jarová) nádej, že by sa to tentoraz mohlo už konečne zlomiť. Voci da camera však opäť nevybočil z tieňa diváckej účasti. To znamenalo len neúplne zaplnené prízemie. A len pár divákov vekovo blízkych mne.

(Včera zaznela i táto krásna skladba v podaní Pavla Remenára a Denisy Šlepkovskej)

Opäť sa ukázalo že vážna hudba, respektíve opera svoj súboj o mladého diváka v dobe elektronických médií nevyhráva. V prípade Voci da camera je situácia ešte o to horšia, že tieto koncerty neoslovujú ani len študentov hudobných škôl rôzneho druhu. Natíska sa teda otázka, kto na podobné koncerty bude chodiť o desať, dvadsať či tridsať rokov.

Odmietam veriť tomu, že mladé publikum či študenti hudobných škôl o Voci da camera nevedia. Slovenské národné divadlo tieto koncerty propaguje ako na svojej internetovej stránke, tak aj na Facebooku. Problém je skôr tam kdesi v našom vnútri. V našej vlastnej lenivosti a pohodlnosti. V neochote vypočuť si aj niekoho iného než sú Verdi, Puccini či Mozart. Stráviť hodinu a štvrť z nedeľného večera inak, než pri televízii alebo pive.

Budúci týždeň sa chystám na koncert do Slovenskej filharmónie, kde zaznejú skladby od Beethovena a Vladimíra Godára. Som zvedavý, koľko mladých zavíta sem.

Hlavná fotografia: Martin Črep (www.snd.sk)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?