Vladimír Godár a Orbis sensualium pictus. Budúcnosťou sú naše deti

Autor: Boris Cíferský | 18.3.2016 o 10:39 | Karma článku: 3,66 | Prečítané:  334x

„Nech všetko spontánne plynie a násilie nech je veciam vzdialené“ Ján Ámos Komenský v diele Orbis sensualium pictus. 

Poznámka: Na tomto mieste mala pôvodne byť recenzia. Odborná, objektívna, kriticky chladná. Namiesto nej tu je však tento text. Nenárokuje si na to byť recenziou, len krátkym zamyslením.

Považujem sa za chladného človeka. Máločo ma nadchne, máločo zaujme a k máločomu si vytvorím bližší a dlhodobejší vzťah. Prirovnávam sa k Abemu Lucasovi z Allenovho posledného filmu Iracionálny muž. Aj ja čakám na podnet, ktorý by dal môjmu životu ďalší nový impulz.

Keď príde reč na umenie, tak len veľmi vzácne používam slovo katarzia. Chýba mi silná emocionalita umelca. V živote neprehrávam. Nenadinterpretujem. Trudný osud románovej hrdinky vo mne zvyčajne žiadne pnutie nevyvoláva. Neroním slzy v divadle. Priam ma urážajú filmy, ktoré sa snažia ukázať život horší, než si ho dokážeme sami urobiť.

Za uplynulých niekoľko rokov by som počet svojich katarzných zážitkov v súvislosti s umením napočítal na prstoch možno dvoch rúk. Goldflamova Skúška v Divadle Lab, Chudovského Komedianti v SND, film Stokerovci, to boli diela, ktoré vo mne zanechali výraznú stopu na celý život.

Sedemnásteho marca 2016 k tomu pribudlo oratórium Orbis sensualium pictus od Vladimíra Godára, ktorý len pred pár dňami oslávil významné životné jubileum.

Immanuel Kant tvrdí, že umelec nevie vysvetliť prečo robí to, čo robí. To, čo má, má z prírody, od Boha. Najvzácnejší dar, ktorý divák má je podobný. Na rozdiel od kritika nemusí a častokrát ani nevie vysvetliť, prečo sa mu niečo páči. Je to fakt, druh umeleckého axiómu, ktorý nepotrebuje dôkaz. Koniec koncov, celé umenie je postavené na obyčajnom páčení sa – kniha chce byť čítaná, film sledovaný. obraz vystavený.

Orbis sensualium pictus sa mi páčil. Neviem, a možno ani nechcem vedieť prečo. Toto oratórium je pre mňa deväťdesiat minútovou meditatívnou hudobnou poémou o kolobehu života, ktorý začína narodením a končí smrťou. Dialógom medzi súčasnosťou (rodič) a budúcnosťou (dieťa). Pripomienkou nevyhnuteľnosti konca a odkazu, ktorý tu zanecháme, ktorý si tu vychováme.

Fascinuje ma, že Vladimír Godár túto skladbu napísal v čase, kedy mal len dvadsaťosem rokov. Mám pocit, že je to opus životom vyzretého umelca triezvo a kriticky nazerajúceho na svet okolo neho. Skladateľ už vtedy porozumel, že naša budúcnosť nie v nás samých, ale v tých, ktorí prídu po nás, teda v našich deťoch. Len sa pýtam - nezabúdame azda niekedy na to?

Symfonicko-vokálny cyklus, na ktorom okrem Godárovho Orbis sensualium pictus zaznie aj Beethovenov koncert pre klavír a orchester, sa uskutoční aj dnes, v piatok. Ak máte radi hudbu nenechajte si ho ujsť. Po koncerte bude nasledovať aj stretnutie s umelcami.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?