Jaroslav Heyrovský a prečo sa nikdy netrápiť nad výsledkom jednej skúšky

Autor: Boris Cíferský | 18.5.2016 o 14:46 | (upravené 18.5.2016 o 15:15) Karma článku: 4,83 | Prečítané:  863x

Vždy, keď neuspejem v nejakej skúške, spomeniem si na nositeľa Nobelovej ceny Jaroslava Heyrovského. Smútok z neúspechu sa nikdy nedostaví.

Študujem na vysokej škole deviaty rok. Viem, poviete si, je to veľa. Odpoviem, že okolnosti. Pravdou je, že som (ak počítame aj základnú školu) dobrých pätnásť rokov bol vážne zlý študent a až posledné štyri roky sa to akosi obrátilo. Vlastne, ťahám päť rokov sériu úspešne zvládnutých skúšok, kedy som všetko spravil na prvý termín, vrátane Forenznej psychológie, predmetu pre psychológov, ktorý sa s estetikou príliš nezlučuje.

Za tých deväť rokov strávených na vysokých školách som videl z pozície študenta-pozorovateľa veľa sĺz, veľa nenávistných pohľadov, počul veľa nadávok i zjavných dvojzmyslov. Nikdy ma neprestane fascinovať jedno. To, aký veľký význam ľudia prisudzujú niečomu takému, ako je jedna skúška. Vy, skôr narodení, možno pri tomto zvraštíte obočie, poviete si niečo ako „to vážne“, ale verte mi. Človekom dokáže jedna nepodarená skúška zamávať viac, než iné závažnejšie veci.

Som cholerik. Raz som od hnevu udrel do steny a mojej ruke sa to príliš nepáčilo. Dokáže ma vytočiť pomalý internet, zamŕzajúci počítač, reklamy počas seriálov i sused, ktorý vysáva o jedenástej večer. Ale za posledné roky ma nenahneval žiadny výsledok skúšky, bez ohľadu na to, aká bola dôležitá. Slovo „skúška“ tu chápte prosím v širšom sémantickom rámci, teda ako nielen tú školskú. Vždy si totiž spomeniem na Jaroslava Heyrovského.

Že neviete, kto to je? Je to ten pán, ktorý získal Nobelovu cenu za chémiu za objav a rozvoj polarografie (priznám sa, neviem ani čo to je, ale pre účely príbehu to našťastie nie je podstatné).  

V marci 1910 sa desiatka študentov dostavila na skúšku z chémie. Bola to povinná štátna skúška, ktorú musel absolvovať každý. Medzi skupinou študentov bol aj Jaroslav Heyrovský. Už vtedy bol na Filozofickej fakulte pražskej univerzity známy ako výborný študent, ktorý robil radosť svojmu otcovi, profesorovi. Proti nemu však teraz stál nemenej výborný oponent, profesor Bohuslav Raýman. Bol to veľmi prísny vyučujúci, ktorý netoleroval akúkoľvek neistotu a požadoval exaktné a presné odpovede.

Heyrovský išiel odpovedať ako tretí. Prvý dvaja pred ním „vyleteli“. Heyrovský spočiatku uspokojujúco odpovedal na Raýmanove otázky a zdalo sa, že táto skúška pre neho, ako i veľakrát predtým, nebude nijako obtiažna. Pri poslednej otázke však nebol dostatočne presvedčivý a Raýman ho nekompromisne vyhodil. Heyrovský bol z výsledku skúšky sklamaný. Bol presvedčený o tom, že bol dobre pripravený a, že skúšku spraví.

O pár dní či možno týždňov na to už bol v Anglicku. Opustil milovanú Prahu a vybral sa za veľkým dobrodružstvom. Tu tri roky študoval chémiu a napokon doma zložil záverečnú štátnu skúšku. A o pol storočie na to získal aj Nobelovu cenu. Keď som tento príbeh prvýkrát počul, nijako zvlášť ma neoslovil. Ale čím som starší, tak tým v ňom viac a viac nachádzam ponaučenie a objavujem i posolstvo, ktoré sa nachádza medzi riadkami.

Jednak mi tento príbeh ukazuje to, že nespraviť jednu skúšku (hoci tú dôležitú, záverečnú) nič až tak neznamená, keďže stále môžem získať Nobelovu cenu. A druhak, ma tento príbeh núti zamýšľať sa nad tým, či mu vlastne Raýman neúmyselne nepreukázal láskavosť. Keby tú skúšku spravil, možno by nikdy neštudoval v Anglicku (pod dohľadom tých najväčších hláv vtedajšej chémie) a možno by skysol ako jeden z priemerných stredoškolských profesorov ako viacero jeho vtedajších spolužiakov. A nikdy by nezískal Nobelovu cenu.

Ja viem, je to veľa „možno“, ale rozmýšľam nad tým, že či ho pocit krivdy neprinútil dokázať Raýmanovi i celému svetu, že sa mýlil. Jaroslav Heyrovský to napokon dokázal a je stále jedným z mála laureátov Nobelovej ceny z Česka. A preto - netrápte sa nikdy nad výsledkom akýchkoľvek skúšok. Nikdy neviete, kam vás neúspech posunie a čo z vás spraví. Možno nezískate Nobelovu cenu ako Heyrovský, ale možno sa stanete lepším rodičom, zamestnancom, hudobníkom.

To kým sme a kým sa staneme neurčuje jedna skúška. Je to hrozné klišé, ale treba ho pripomínať. Mladí na neho zabúdajú. Hlavne, keď príde reč na skúšky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?