Na Obžinkoch po druhý raz. Kúzlo sa nestratilo, titul odolal toku času

Autor: Boris Cíferský | 30.5.2016 o 9:01 | (upravené 30.5.2016 o 11:49) Karma článku: 7,50 | Prečítané:  2845x

Činohra Slovenského národného divadla má po dlhom čase titul, ktorý môžem s pokojným svedomím odporúčiť.

Mám pocit, že pre divadlo a inscenačný tím nejestvuje nepríjemnejšia kritika, než keď divák nechce vidieť niektoré predstavenie po čase opäť. Najlepšie inscenácie sú také, ktoré diváka nútia, aby ich videl znova, či už pre to, aby v nich odhaľoval ďalšie a ďalšie ukryté významy alebo pre to, lebo sa mu na nich jednoducho niečo páči. Za posledný rok a pol som bol veľakrát v pozícii diváka, ktorý nechce vidieť niektoré predstavenia po druhýkrát.

Veľa kriku pre nič, Madame Bovary, Buddenbrookovci, Jane Eyrová – to všetko sú inscenácie, ktoré vo mne nevyvolali žiadne silné emócie a ich výpovede neboli natoľko presvedčivé, aby som si ich potreboval po čase aktualizovať. Dal som však šancu inej inscenácii – Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch. A spravil som dobre. Inscenácia v priebehu roka a pol ušla kus cesty a potvrdila oprávnenosť voľby titulu.

Nemám na tomto mieste v úmysle diskutovať o javiskovom tvare, skôr o zmenách, ktorými inscenácia za rok prešla. Ono je totiž veľký rozdiel vidieť premiéru a vidieť ten istý titul po odohraní povedzme dvojciferného počtu predstavení. Až takto s odstupom času sa dá objektívnejšie zhodnotiť skutočná kvalita ponúkanej inscenácie i miera jej potencionálnej „životnosti“ na javiskách. Nie je to tak dávno, čo na Zlatých chlapcov chodilo len zopár ľudí.

„Obžinky“, ako sa inscenácii začalo familiárne hovoriť (a budem ich tu takto označovať i ja), mi osobne odhalili dva výnimočné zjavy – Juraja Nvotu a Dominiku Kavaschovú. Obaja umelci, pochopiteľne, nie sú nováčikovskými „zjavmi“, ale akoby práve v tejto jednoduchej veselohre našli to, čo im sedí. Juraja Nvotu považujem za jedného z mála režisérov, ktorý dokáže vycítiť a vyjadriť atmosféru, ono povestné genius loci pôvodnej predlohy a preniesť to na javisko.

Nebudem zazlievať, že mi je táto Nvotova „atmosférická“ poetika blízka a o to viac ma zaráža, že ju v Lehárovej Zemi úsmevov úplne znegoval do podoby prazvláštneho javiskového útvaru, pre ktorý veľa porozumenia nenachádzam. Mám pocit, že Nvotovi oveľa viac svedčia poetickejšie a menej symbolickejšie tituly (ako sú práve „Obžinky“) kde môže naplno vytasiť svoj režisérsky arzenál.

Práve dnes čoraz vzácnejšia symbióza medzi režisérom, kostymérom a scénografom (plus ostatnými článkami inscenačného tímu) robí z tejto veselohry, spoločne s Karvašovou Polnočnou omšou, jednu z dvoch najlepších inscenácií, ktoré som mohol v Činohre za posledný rok vidieť. Pre niekoho môže byť tento záver príznakom krízy Činohry (predsa len Obžinky porazili adaptácie veľkých diel románovej literatúry), no je to fakt.

Za druhý veľký objav tejto inscenácie považujem Dominiku Kavaschovú. Je pre mňa zarážajúce, že Kavaschová je napriek svojmu nespornému komediálnemu talentu pravidelne obsadzovaná do vážnych úloh, kde až príliš splýva s ostatnými. V Nvotovej inscenácii je javiskovou líderkou a pozornému a ochotnému divákovi odporúčam predovšetkým sledovať jej prácu s výrazom tváre, ktorá je ukážková.

Práve v duchu Stanislavského metódy dokáže v jedinom pohľade vypovedať všetko to, na čo by románový autor potreboval niekoľko strán. Jej herectvo a vcítenie sa s postavou je príkladné a je na nej vidieť, že si úlohu prostorekej, no dobrosrdečnej Miluše náležite užíva. Určite by jej prospelo na činohernej scéne v Slovenskom národnom divadle viac podobných úloh, aby mohla svoj nesporný talent ešte viac zveľaďovať. Predsa len, kvalitných komediálnych hercov nemáme veľa.

Inscenácia po pár mesiacoch odkryla aj svoje nedostatky či vývojové zmeny. Jana Oľhová sa ešte v počiatkoch snažila o to vniesť do svojich replík nemecký akcent, no teraz na to už zanevrela, čo sa prejavuje na menšej vierohodnosti jej postavy. Milan Ondrík máva v poslednom čase problémy s artikuláciou, čo je v inscenácií, kde sa slovenčina miesi s maďarčinou, veľký nedostatok. Priznám sa, že som už veľmi dlho pri predstavení nepočul otázku „čo hovoril?“ tak často, ako práve minulý týždeň.

Ondríkov herecký prejav sa mi však zdá byť v Obžinkoch prirodzenejší a úprimnejší, než v prípade jeho hereckej partnerky Petry Vajdovej, ktorej zrejme viac svedčia komplikovanejšie postavy, než je prostá Grófka. Pri Danovi Heribanovi boli najzaujímavejšie vážnejšie pasáže, v ktorých vynikalo jeho civilné herectvo reprezentované prirodzenosťou a úprimnosťou prejavu. Škoda len, že tú lásku k Miluši nevedel o niečo viac precítiť a navonok vyjadriť.

Ale to všetko sú len drobné nedostatky inak veľmi vydarenej inscenácie. Tá napriek tomu, že je inscenovaná tradične, minimalisticky, je vo výslednom tvare oveľa silnejšia než do modernej podoby adaptovaná Jane Eyrová (už len názov je zvláštny). Ono občas platí, že menej je niekedy viac. Osobne želám Obžinkom dlhý javiskový život a veľa spokojných divákov. Tí sa na rozdiel od postáv nemusia s ničím zmierovať a stačí sa im len niesť na vlnách pekného javiskového dobrodružstva. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?