Quo vadis Opera SND? Sedem problémov našej prvej scény

Autor: Boris Cíferský | 29.6.2016 o 10:36 | Karma článku: 11,30 | Prečítané:  6239x

V posledných rokoch sa to začína stávať už tak trochu pravidlom. Podobne ako aj po skončení minulej sezóny v Opere SND, i po skončení tejto si musím klásť tú istú otázku – Quo Vadis, teda kam kráčaš milá Opera?

Kým v minulých rokoch som odpoveď na túto otázku hľadal vo svojom vnútri, dnes svoje pocity manifestujem navonok. Tých otázok, ktoré začínajú slovom „prečo“ sa nakopilo za posledné mesiace niekoľko.

Tak napríklad - prečo býva inscenovaný práve tento Mozart, prečo tento Verdi či Beethoven? Prečo nebývajú inscenované opery z najstarších období a prečo býva ignorované 20. storočie či niektoré špecifické obdobia? Prečo sa uvádzajú tituly, ktoré stoja veľké finančné prostriedky, no majú taký krátky javiskový život?

Odpoveď na tieto otázky nepoznám a čítajúc tak kritiky naokolo, nie som v tomto sám. Opera Slovenského národného divadla evidentne zápasí s problémami vnútorného rázu. Nechcem špekulovať o tom, aká ja atmosféra vo vnútri inštitúcie, len sa obmedzím na konštatovanie, že výsledkom toho je to, že opera je v kríze.

Možno to tak nevyzerá na číslach o predaji vstupeniek alebo abonentiek, ale je to tak. Opera SND prehráva boj o diváka a výsledkom toho je stagnácia v posledných rokoch. Nie ani tak stagnácia vyjadrená číslami, ale stagnácia ideová. Opera SND sa zakonzervovala a zostáva na pozíciách, ktoré by stačili nanajvýš pred pár desiatkami rokov.

Dávať za to vinu len Slavomírovi Jakubekovi, jeho predchodcom, Ministerstvu kultúry, Friedrichovi Haiderovi či komukoľvek inému by bolo krátkozraké a mylné. Ten problém je hlbší. Ak však chce Opera SND napredovať a parafrázujúc slová Mareka Maďariča prikrývať sa väčšou perinou, musí sa reformovať. Musí niečo na sebe zmeniť. Musí začať počúvať.

Rozhodol som sa zhrnúť svoje momentálne pocity do siedmich bodov, či problémov, ktoré bránia tomu, aby opera napredovala – aby do divadla chodilo viac ľudí a obraz opery v spoločnosti bol priaznivejší. Z rozhovorov z posledných mesiacov som sa presvedčil o tom, že nie som sám, kto tieto problémy vníma a teda moje názory nebudú názormi solitéra.

Aby som však nevyzeral len ako kritik, ktorý rád kritizuje, ale nič nevie zmeniť, prinášam aj návrhy a rady, ako veci robiť inak. Schválne nepíšem lepšie, keďže len čas je tým najlepším sudcom akéhokoľvek návrhu. Verím však, že každý návrh je opodstatnený, legitímny a dal by sa uplatniť pri súčasných podmienkach.

1. Čas začiatku opier

Je skutočne správne začínať operné predstavenia v piatok, sobotu a v nedeľu o 19:00? Za poslednú sezónu som nezávisle z úst niekoľkých seniorov počul sťažnosti na neskorý začiatok predstavení, keďže sa boja chodiť neskoro večer domov z divadla. Nech si o ich argumente myslíme čokoľvek, pravdou je, že tým divadlo stráca dôležitých a popravde aj najvernejších divákov. Nehľadiac na to, že by určite aj niektorí sólisti uvítali, ak by mohli byť po večeroch viac a dlhšie so svojimi rodinami a deťmi. Čo takto posunúť začiatky na 17:00 pri piatku, sobote a nedeli a na 18:00 v ostatné dni v týždni? Nie je čas o devätnástej už prekonaný a nemal by viac reflektovať súčasnosť a jej potreby?

2. Dopoludňajšie predstavenia

Činoherná časť Slovenského národného divadla neustále dokazuje, že dopoludňajšie predstavenia v popularite častokrát predstihujú večerné. Ak chceme k opere pritiahnuť aj mladých (či akýchkoľvek iných) divákov, nie sú dopoludňajšie predstavenie tým správnym nástrojom k tomu? Isteže, fungovanie operného a činoherného súboru je odlišné (skúšky, korepetície atď.), no i tak sa pýtam – nenašiel by sa raz či dvakrát do mesiaca termín na dopoludňajšie predstavenie, podobne ako je to v Činohre? Pri zvolení vhodného „diváckeho“ titulu (Netopier, Bohéma, Zem úsmevov, La Traviata) by si takto Opera mohla vychovať nových divákov. A tých nutne potrebuje.

3. Cena lístkov

Je mi jasné, že z cenou lístkov (smerom nadol) sa manipulovať nedá. Ale čo takto cenovo zvýhodniť tých, ktorí si lístky kúpia v dostatočnom predstihu? Tento model úspešne funguje pri koncertoch, kde slávi úspech. Čo teda takto cenu lístkov upravovať v závislosti od toho, kedy si divák lístok kúpi? Cena lístku by sa zvyšovala úmerne k tomu, ako by sa blížil začiatok predstavenia. Na rozdiel od Činohry je program známy mesiace vopred, takže technicky by to nemal byť problém. A mimochodom, SND má akciu „Nedočkavec“.

4. (Spolu)Práca so školami

Prežitie opery u nás nemajú v rukách seniori, ale dnešná mládež. Prečo pravidelne ako 27-ročný patrím v hľadisku medzi tých najmladších? Kde sú študenti stredných škôl? Kde sú študenti hudobných odborov vysokých škôl? Veľká časť úsilia marketingového oddelenia i ostatných príbuzných oddelení by sa mala sústrediť hlavne na mladých. Telefonovať, písať, oslovovať, ponúkať, bojovať o diváka. Je to náročné v čase elektronických médii, ale nie nemožné. Opäť sa tu vraciam k otázke dopoludňajších predstavení i času začiatkov večerných predstavení. Ľahšie nalákame mladých na predstavenie, ktoré končí o ôsmej, než o desiatej. A mimochodom, ponuka lístka za €1 by sa mala objavovať už na hlavnej stránke alebo by mala byť spomenutá pri každom predstavení, spoločne s ostatnými zľavami, na ktoré má divák nárok.

5. Propagácia

Prečo sú nové inscenácie tak slabo propagované, aj keď propagácia nemusí stáť veľa? Je skutočne tak veľký problém priniesť nejaké „backstage“ fotografie, krátke video zo skúšok, rozhovor s niektorým sólistom, výklad od režiséra alebo niečo podobné? Je zložité nakrútiť jedno až dvojminútové spoty s anglickými či nemeckými titulkami, ktoré zhrnú hlavnú „esenciu“ konkrétneho predstavenia, umiestniť ich na YouTube a šíriť prostredníctvom sociálnych sietí? Prečo viac nepracovať so sólistami pri propagácii jednotlivých predstavení, hlavne ak je v súbore medzi internými sólistami toľko veľmi výrazných mediálnych osobností (Pavol Remenár, Andrea Vizvári, Eva Hornyáková, Daniel Čapkovič a iní)?

6. Inovácie

Pri všetkej úcte, nový web divákov nepritiahne. Isteže, vytvorí dobrý dojem profesionality, ale to na prilákanie diváka samo o sebe nestačí. Opera musí ukázať, že nie je snobská, nie je len pre zasvätencov. Prečo ešte neboli zavedené lektorské úvody? Nemá azda Opera SND dostatok odborníkov, ktorí by divákom vedeli vysvetliť inscenáciu a prehĺbiť tak ich divadelný zážitok? Ďalšia vec – prečo v opere nebýva viac koncertov, nad rámec komorných Voci da camera? Opera sa širokému publiku najlepšie predstavuje práve prostredníctvom koncertov, hoc aj s populárnymi melódiami. Čo takto doplniť silvestrovský a vianočný koncert aj o ten na začiatku a na konci sezóny? V prvom by mohli odznieť skladby z opier a baletov, ktoré sa objavia v nasledujúcej sezóne (vhodné PR!) a na konci populárne melódie. V súvislosti s inováciami sa treba pýtať, prečo bývajú ignorovaní žijúci skladatelia ako napríklad Philip Glass, ktorého hlavne mladí poznajú viac než Pucciniho či iných?

7. Komunikácia

Za najväčší problém Opery SND považujem komunikáciu. To je alfa a omega, z ktorej vyplýva súčasná kríza, v ktorej sa opera nachádza. Aj Opera SND hľadá a bohužiaľ zatiaľ nenachádza adekvátny spôsob komunikácie so svojimi divákmi, čo zhoršuje mediálny obraz inštitúcie v spoločnosti. Prečo v budúcej sezóne absentujú „Haiderove“ opery Salome a Šperky Madony v repertoári? Prečo bolo tak rýchlo stiahnutý Mozartov Titus? Vrátia sa tieto opery ešte do repertoáru? Ako divák na to odpoveď nepoznám a to vrhá zlé svetlo na celú Operu SND a vytvára to priestor pre špekulácie. Publikum je živý organizmus, nie anestetický robot naprogramovaný k tomu, aby si nepýtal a len prijímal veci, tak ako sú.

Pevne verím tomu, že tento blog nebudú kompetentní vnímať ako útok, ale ako názor diváka, ktorému osud Slovenského národného divadla a predovšetkým jeho operného súboru nie je ľahostajný. Nerobím si ilúzie o tom, že čokoľvek sa zmení, ale ak náhodou áno, tak si poviem, že to s Operou SND a jej komunikáciou ešte nie je až tak zlé, keď počúva aj názory divákov. Veď predsa pre nich sa každé predstavenie uvádza. Umenie bez divákov by nebolo umením. Na umenie totiž treba dvoch – performera a diváka.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?