Vraždia, škodia a sú odmietaní. Barytonistov diváci milujú, hoci stvárňujú zloduchov

Autor: Boris Cíferský | 11.10.2016 o 8:00 | Karma článku: 3,63 | Prečítané:  1136x

Chýbalo málo a Giuseppe Verdi by dal svojej opere meno Jago. I veľkého skladateľa, podobne ako aj divákov po celom svete, fascinujú charizmatické záporné postavy. 

Skladateľ Klaus Schulze raz povedal, že ľudský hlas je prvý a najprirodzenejší hudobný inštrument a zo všetkých inštrumentov vie najlepšie artikulovať emócie. Niekde som čítal, že Alanovi Rickmanovi stačilo otvoriť ústa, vysloviť pár slov a zjednal si medzi ostatnými rešpekt. Jeho barytón, či podľa niektorých bas-barytón, ho predurčoval k tomu hrať vo filmoch záporné postavy. 

Ľudský hlas vie byť  darom i prekliatím. Nie je to tak dávno, čo som počul jedného mladého barytonistu tak trochu smútiť nad tým, že patrí práve pod tejto hlasový odbor. „Aj ja by som chcel niekedy zažiť niečo podobné ako Rodolfo, no nedoprajú mi, “ vravel tak trochu so smútkom v očiach narážajúc na postavu z Pucciniho Bohémy. Asi by nezaškodilo menšie vysvetlenie jeho slov, že? 

Barytonistom či všeobecne spevákom s nižšie položeným hlasom prischla od devätnásteho storočia v opere pre niektorých menej a pre niektorých viac nevďačná úloha stvárňovať záporné postavy. Boli to práve oni, kto intrigovali, vraždili či inak škodili hlavnému hrdinovi, hrdinke či dokonca obom. Jago v Otellovi prispel k smrti Desdemony, Scarpia v Tosce nechal popraviť Maria Cavaradossiho. 

Hlavný barytonista mal v devätnástom storočí skoro isté, že stvárni jednu z dvoch typov postáv - zloducha alebo otca. A to priamo otca, ako je napríklad Giorgo Germont v La Traviate alebo hrdinu, ktorý ostatných otcovsky usmerňuje a ukazuje im správny smer na ich ceste životom. Takýto otcovský typ hrdinu bol či už vekom alebo aspoň osobnostne vyzretejší a skúsenejší, než hlavný hrdina či hrdinka, s ktorým bol najčastejšie v nejakom vzťahu. Rodinnom, priateľskom, pracovnom alebo inom.

Vráťme sa ale trochu späť, k dnešnej hlavnej téme - záporným postavám. Situáciu, ktorá sa vyvinula v devätnástom storočí veľmi dobre dokumentuje komentár istého kritika, ktorý sa v novinách v roku 1863 sťažoval na to, že záporné postavy v talianskych operách vždy spievajú len barytóny. Asi sa už nedozvieme, čo by povedal na Upíra od Heinricha Marschnera, kde vystupuje nie jeden, ale dokonca traja barytónoví zločinci. Devätnáste storočie bolo skrátka storočím barytónových zloduchov a (ich) sopránových obetí.

Jedna vec je však to, ako to skladatelia s libretistami napísali a druhá, ako na to reagovali samotní diváci. Sudcom i pomyselným katom väčšiny opier sú diváci, ktorých vkus a naladenie rozhodovalo a dodnes rozhoduje o úspechu a neúspechu toho či onoho titulu. A neodškriepiteľnou a históriou dokázanou pravdou je, že práve duety medzi barytónom a tenorom a barytónom a sopránom patria častokrát medzi tie divácky najvďačnejšie časti v operách. 

Operné anály napríklad pamätajú na to, že na premiére Donizzettiho opery Pia de´ Tolomei diváci v prvom dejstve ocenili len duet medzi barytónom a tenorom, inak sa sálou ozýval skôr piskot a nesúhlasné výkriky. Azda najznámejšou časťou z Bizetových Lovcov perál je duet Au fond du temple saint a z Verdiho Otella si niektorí najviac pamätajú slávny duet medzi Jagom a Otellom z druhého dejstva Si, pel ciel

Barytonistom sa dostáva viac lásky od divákov v hľadisku, než sopránových kolegýň na javisku. Spievať barytónovú postavu sa skoro vždy rovná odmietnutiu od ženy. Libretisti barytonistov nešetria, hrdinka mu to povie z očí do očí, nedáva mu ani štipku nádeje na to, že by sa niečo mohlo zmeniť. Barytonista získa od sopránovej postavy nanajvýš priateľstvo.  Mnohí však ani to nie. Zvrátený Scarpia obdržal dýku do hrude. 

Raz som čítal, no popravde neviem, čo je na tom pravdy, že v celých dejinách opery sa len azda desiatke barytónových hrdinov podarilo získať srdce sopránovej postavy. Prečo to tak bolo? Mohlo za to jedno z mnohých nepísaných pravidiel opernej tradície, že len tenor a soprán patria k sebe. A aj preto boli odmietnutých barytonistov desiatky a aj z toho neúplného tucta úspešných boli len malá časť hrdinovia, ktorých by sme označili za dobrákov od kosti.

Zamilovať sa teda ako dobrácky Rodolfo bolo pre barytonistov skôr len zbožným želaním. Časť z nich hlavným hrdinom škodila a zabíjala, druhá im pomáha a usmerňovala. Hoci barytonisti nezriedka zostávajú v tieni tenorových kolegov, nedá sa im uprieť jedno. To, že častokrát práve oni vytvárajú tie najzaujímavejšie a najzložitejšie postavy opernej literatúry a ich charizma sa do srdcí divákov vkráda ako pozvoľna postupujúca choroba.

Len veľmi málo chýbalo a chodili by sme namiesto Verdiho Otella na Verdiho Jaga. Barytonisti fascinujú divákov i skladateľov. Sú milovaní i nenávidení zároveň. Záleží pri tom len na tom, či sedíte v bezpečí hľadiska alebo stvárňujete postavu na javisku. Na ňom vám barytonista nič nedaruje zadarmo. Ani život. A vo veristických operách s vami ochotne pôjde aj do hlasového súboja. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?