To najlepšie nakoniec. Asi tak by sa dala zhrnúť dnešná, už 242. repríza legendárnej Tančiarne, ktorá vypredáva divadelné javiská v Bratislave (a aj mimo nej) už dlhých dvanásť rokov. Dvanásta sezóna sa niesla v znamení viacerých vynútených zmien, ktoré sa však, čo je dobré, nijako nepodpísali na kvalite inscenácie.
Diváci kladne privítali hneď troch (staro)nových tanečníkov – ako prvá sa v alternácii sa Zuzanu Kanócz a Evu Sákalovú predstavila mladá poslucháčka VŠMU Paula Staroňová, ktorú niektorí môžu poznať aj z Divadla Lab. Paula sa v kolektíve rýchlo udomácnila, čo potvrdzuje aj záverečný divácky potlesk. Vplyvom zdravotných problémov Juraja Slezáčka sa do jeho role „posunul“ Martin Huba, ktorý po prvých neistejších krokoch našiel ten správny rytmus a je tak dozaista prínosom tanečnej smotánky i vítaným spestrením po boku Emílie Vášáryovej. Poslednou a taktiež príjemnou zmenou bolo angažovanie rovnako ešte mladej Simony Mihálikovej, ktorá v dnešnej záverečnej sezónnej repríze potvrdila oprávnenosť voľby a predviedla očarujúci výkon.
Dnešná (2. 6. 2013) repríza bola opäť niečím iná, než všetkých 241 repríz pred ňou. Sú to však len drobnosti, ktoré si divák bežne nevšimne. Netradične „slimky“ v ústach Gabriely Dzúrikovej, dioptrické okuliare na očiach Vladimíra Obšila, nové čierne nohavice Ivany Kuxovej, nové topánky Simony Mihálikovej. Sú to len drobnosti, ale potvrdzujú pravidlo, že nikdy nič nie je rovnaké. Herci niečo môžu nacvičovať tisíckrát, ale vždy to skončí inak – dobrým príkladom je „odhodenie“ Pavla Moisésa či rozbitie pohára Ladislava Chudíka. A keď sme už pri maestrovi, treba podotknúť, že dnes mnohí diváci aplaudovali na záver predovšetkým jemu, keďže len pred pár dňami oslávil krásne 89. narodeniny. Snáď mu zdravie vydrží a aj 90-tku ešte oslávi spoločne s divákmi.
Čo sa konkrétne 242. reprízy týka, tak myslím, že bola jednou z najlepších, ktorú táto divadelná sezóna ponúkla. Ukázala zomknutosť hereckého kolektívu i absenciu akejkoľvek nervozity. Osobne sa mi veľmi páčil výkon Simony Mihálikovej i herecky staršej Ivany Kuxovej, ktoré vo „voľných“ tanečných pasážach (kde si myslím, že nie sú limitované povinnými krokmi) predviedli esteticky ladné pohyby, alebo, ak to napíšem ľudovejšie, „vybláznili sa“ dosýta a vyzeralo to dobre. Fakt dobre. Obdivuhodne fyzicky skvele disponovaní sú aj herecky najstarší, Emília Vášáryová a Martin Huba (spoločne s L. Chudíkom), ktorí pohybovo i fyzicky vytvárajú dozaista závisť u viacerých v hľadisku, vrátane mňa.
Je dobré, že Tančiareň vie aj po dvanástich rokoch pritiahnuť do divadla nových divákov, ktorí ju ešte nevideli a ktorí nevedia, do čoho vlastne idú. Je skvelé vidieť, že inscenácia nestarne, že si žije vo svojom vlastnom čase a priestore, oslobodená od všetkých vonkajších vplyvov. Je úžasné, že naďalej dovoľuje prežiť divákom niečo, čo už Aristoteles pred tisíckami rokov označil za katarziu. Keď sa ma nedávno kamarátka pýtala, prečo na túto inscenáciu tak rád chodím, odpovedal som stručne v tom zmysle, preto, že sa mi páči. Myslím, že dnes svoju odpoveď modifikujem. Pretože sa pri nej zbavujem všetkých negatívnych pocitov. Oslobodzujem sa. Zabúdam na vonkajší svet.
243. repríza Tančiarne sa uskutoční v utorok 24. septembra o 19:00. Som už teraz zvedavý, či a aké zmeny po prázdninách zavítajú do tejto divácky jednej z najobľúbenejších inscenácii.