reklama

Sedem filmov pre náročného diváka

Dnes vám predstavím sedmičku filmov, ktoré je nielen problém jednoducho interpretovať, ale v niektorých prípadoch aj dopozerať. Sú to filmy či už experimentálne, ale aj čo sa obsahu či formy týka unikátne a jedinečné. Nie každý ich môže milovať, sú určené pre náročnejšieho diváka, ktorý túži objavovať niečo nové, nekonvenčné a odlišné od súčasnej produkcie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Mliečna cesta (Tejút, Benedek Fliegauf, 2007)

Pre film bežne platí schéma informácia / strih / informácia / strih, pričom jednotlivé zábery bývajú zväčša veľmi krátke, v prípade akčných sekvencii to platí dvojnásobne. Každý záber býva často doprevádzaný hudbou či slovom, ktoré logicky slúžia ako prostriedok interpretácie. V roku 2007 prišiel maďarský experimentátor Benedek Fliegauf s filmom, ktorý mu získal cenu na filmovom festivale v belgickom Locarne. Niesol poetická názov Mliečna dráha a už z prvých pár minút získa divák pocit, že film je „iný“. V Mliečnej dráhe má divák možnosť pozorovať desať statických záberov, pri ktorých kamera stojí na svojom mieste a pozoruje okolie. Jednotlivé zábery bývajú označované ako „filmové haiku“ a každé sa odohráva na inom mieste. Aby Fliegauf ešte skomplikoval prípadný interpretačný rámec filmu, tak často necháva to dôležité odohrávať sa mimo záber. Forma vo Fliegaufovom filme víťazí nad obsahom, jednotlivé zábery sú pomalé, vyvolávajúce priam fyzické vyčerpanie, zároveň však aj veľmi vzrušujúce, keďže poskytujú obrovský priestor pre divácku imagináciu, ktorá túži odhaliť to, čo sa deje mimo záber.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou



Turínsky kôň (A Torinói ló, Béla Tarr, 2011)

Boh stvoril svet za šesť dní a Tarr ho za šesť dní zničil. Tak by sme v skratke mohli označiť dej filmu, ktorý geniálny maďarský režisér Béla Tarr označil ako posledný nakrútený film vo svojom živote. Spoločne so Satanským tangom je najťažšie „stráviteľný“, tentoraz však nie kvôli svojej dĺžke, ale kvôli svojmu minimalizmu. Minimum dialógov, postáv, priestoru. Turínsky kôň je filmovou poémou o apokalypse trochu inak, než ju chápeme bežne. Neustále jedenie jedného zemiaku, napätie prichádzajúce odnikadiaľ, Tarrova charakteristická práca so subjektívnym časom diváka, všetko rysy Turínskeho koňa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama



Now Showing (Now Showing, Raya Martin, 2008)

Raya Martin je prakticky neznámy tvorca, ktorý však vo svojich 24-rokoch predviedol kus umu, keď uviedol svoj film Now Showing. Ten, ako Martin uviedol, je len prvou časťou jeho veľkej trilógie. Má bez dvadsiatich minúť päť hodín a predstavuje pseudo-dokument o živote mladého dievčaťa, Rity, žijúcej v Manile. Martinov film je zaujímavý, podobne ako predchádzajúce filmy, aj svojou originálnou formou. Tá vychádza z možností, ktoré filmové médium ako také poskytuje a poskytovalo, inak povedané od záberov s nižšou ostrosťou a zrnitosťou (najstaršie kamery) sa prechádza až do HD kvality a podobne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama



Cosmopolis (Cosmopolis, David Cronenberg, 2012)

Cronenbergov Cosmopolis predstavuje divácky nepríliš vďačný experiment, ktorý je však skvelou a trefnou paralelou súčasnosti a jej neschopnosti „komunikovať“. Robert Pattinson, stvárňujúci bohatého Erica Parkera, zažíva počas jedného dňa udalosti, ktorým rozumie možno len on, divák určite nie. Cronenberg mení podstatu termínu vyprázdnená narácia, keďže nepracuje len s neexistujúcim obsahom, ale aj neexistujúcim prostriedkom obsahu, slovami. Slová ako prostriedok komunikácie prestávajú dávať zmysel a stávajú sa „ničím“, molekulami voľne lietajúcimi vo vzduchu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama



Zväčšenina (Blow-up, Michelangelo Antonioni, 1966)

Antonioniho Zväčšenina je klenot medzi filmami, ktoré vznikli v 70-ych rokoch. Nielenže mapuje onu nestálosť života v Londýne, tak ako ju videl Antonioni v tom čase, ale aj mapuje tiež premenu človeka, hedonistu a pôžitkára, ktorého zdanlivo nevinná fotografia núti prehodnotiť svoj život. Antonioniho film pôsobí ako tradičná kriminálka, v ktorej fotograf vyšetruje zdanlivý zločin, ale ku koncu divák prichádza k tomu, že nemusí byť všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá.



Twentynine Palms (Twentynine Palms, Bruno Dumont, 2003)

V roku 2003 nakrútil francúzsky režisér Bruno Dumant film, ktorý vzbudil mnoho vášní. Formou i obsahom. Na obsahu sa mnohým nepáčili časté sexuálne scény, na forme sa mnohým nepáčilo nedostatok informácii. Twentynine Palms majú blízko ku Cosmopolisu, oba pracujú s vyprázdnenou naráciou, len Dumentov film trochu voľnejšie. Niečo vieme, ale veľa toho nevieme. Nevieme, prečo postavy absolvujú svoju cestu, nevieme nič o nich minulosti a ani samotné obrazy nemajú dostatočnú informačnú hodnotu. Dumontov film podobne ako Fliegauf pracuje s divákom, nepredkladá mu jednoznačné odpovede, ale núti ho premýšľať.



Modern Times Forever (Stora Enso Building, Superflex, 2011)

Skupina dánskych umelcov vytvorila (pravdepodobne) v roku 2011 film, ktorý je označený ako „najdlhší film všetkých čias“. Má 240 hodín a mapuje plynutie času na jednej z helsinských budov. Odhliadnuc od samotnej témy či autorského zámeru tvorcov, je to unikátny film. Už len v tom, že znemožňuje pozretie si tohto diela naraz, ale len na časti. Kľúčovým pojmom v tomto prípade je pojem subjektívneho času diváka, ktorý sa, najviac približuje k času Boha (paralela s babylonskou vežou). Takýto film, ktorý trvá desať dní, totiž zákonite musí vyvolávať v divákovi pocit nekonečnosti, ktorý ešte umocňuje konvenčnosť témy (starnutie budovy). Divák tak starne spoločne s filmom, rovnako ako súbežne so sledovaním filmu starne aj samotná budova.



Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu