X+Z premiéry
Samotné slovo neúspech je pochopiteľne nutné vnímať v kontexte. Úspech sa samozrejme dostavil, len to trvalo trochu dlhšie než pri iných Verdiho operách, napríklad Aide La Traviata, hoci dnes patrí medzi najznámejšie, najhranejšie a z hudobného hľadiska najzaujímavejšie Verdiho opery, bola svojho času zatracovaná, speváci sa ju báli spievať a operné domy, z obáv pred stratou diváckej priazne, uvádzať.
Verdi po úspešnom uvedení Rigoletta a Trubadúra hľadal ďalší odvážny námet pre svoju ďalšiu operu. Ten našiel u Alexandra Dumasa mladšieho a jeho Dáme s kaméliami. Verdi však nepočítal s tým, že námet o láske kurtizány a citlivého mladíka vzbudí medzi divákmi toľké rozpaky. Práve však fakt, že niekto ako kurtizána, žena žijúca na okraji spoločnosti (Traviata v preklade znie zblúdilá), sa stane predmetom vrcholne tragického zobrazenia a bude to navyše všetko zasadené do súčasnosti, to divákov nesmierne provokovalo a poburovalo. Verdi hral na nervy všetkým malomeštiakom, ktorí sami seba videli ako nositeľov väčších etických hodnôt, hoci práve kvôli nim bola Violetta "traviatou". A rázom prišla nejaká kurtizána, ktorá sa mala stať hlavnou hrdinkou v talianskej opere! Jedným slovom, pohroma.
Spievať v tejto opere sa báli aj niektorí sólisti benátskej opery, kde mala byť La Traviata uvedená, keďže nechceli byť spájaní s niečím tak kontroverzným, čo mohlo ublížiť ich reputácii. Trvali na tom, aby mohli vystupovať aspoň s maskami a bez civilného oblečenia (Verdiho opera je „ľudová“). Napokon však našli kompromis – opera sa „odela“ do rokokového štýlu a všetci boli ako-tak spokojní.
Premiéra sa konala 6. marca 1853 v benátskom Teatro La Fenice. Skončila však tak veľkým fiaskom, že si Verdi prestával veriť ako skladateľ. Dôvody tohto prepadáku boli dva. Jedným z nich bol samozrejme poburujúci námet, v ktorom sa niektorí diváci mohli hravo nájsť. Tým druhým bol fakt, že do hlavnej role Violetty bola obsadená 38-ročná sopranistka, ktorá bola veľmi uznávaná, ale pre rolu Violetty absolútne nevhodná. Verdi naliehal, nech ju preobsadia, že je na rolu „príliš stará“ a „príliš obézna“, no intendant benátskej opery odmietal. A diváci ho za to strestali.
Kým prvé dejstvo skončilo ešte relatívne dobre, tak v tom druhom to už diváci nevydržali a dávali hlasito najavo prejavy nesúhlasu. Dobové záznamy uvádzajú, že na konci posledného dejstva, keď Violetta spievala o tom, že jej zostáva už len posledných pár hodín života, diváci prepukli v hlasitý smiech. Kontrast toho, že by takto, Verdiho slovami, „príliš obézna“ a v očiach divákov teda zdravá, žena mala o pár hodín zomrieť, bol pre nich nanajvýš komický. Lepšie neobstáli ani predstavitelia mužských rolí, ako Alfredo, tak i Giorgio Germont si vypočuli hlasitý piskot kvôli svojmu prevedeniu. Časť publika odišla ešte počas predstavenia. Verdi v liste po premiére napísal blízkamu priateľovi: "Je problém vo mne či v spevákoch?" Odpoveď bola v obsadení. Taliansky maestro operu čiastočne prepracoval a od ďalších premiér si nachádzala čoraz viac a viac priaznivcov.
Pravdou je, že La Traviata nemala na ružiach ustlané ani v ďalších operných domoch, v Londýne proti škandalóznemu námetu protestovala dokonca cirkev, pričom nemenej kontroverzný Don Giovanni jej už toľko nevadil. Verdiho opera sa, napriek protestom duchovenstva i ďalších, napokon stala celosvetovo úspešnou a dnes viac než jej námet zaujme netradičná lyrická hudba, ktorá v rámci Verdiho diel predstavovala opäť niečo nové. Nezmenenou pravdou však zostáva, že práve La Traviata bola jednou z dvoch veľkých Verdiho skladateľských prehier (z pohľadu počiatočného diváckeho prijatia) počas jeho inak bohatej a úspešnej kariéry. O tej, snáď ešte väčšej, niekedy nabudúce. Dovtedy si užite aspoň jednu z najznámejších inscenácii Verdiho klasiky z poslednej doby, v hlavnej roli s úchvatnou Annou Netrebko a v tom čase hviezdnym Rolandom Villazonóm.
Obrázok: Pictify.com
