X+Floria Tosca
Tosca. Milovaná divákmi, zatracovaná kritikmi. To, prečo tomu tak bolo, bude predmetom niektorého z ďalších blogov, dnes napíšem niečo o skutočnej Florii Tosce. Ako ste sa mohli minule dočítať, tak Puccini si námet pre svoju operu vypožičal od Victoriena Sardoua a jeho politickej drámy, ktorá v tej dobe zažívala rozkvet na divadelných javiskách a neunikla ani pozornosti talianskeho majstra, ktorý sa do nej zamiloval a videl ju niekoľkokrát. Kým veľa z otázok okolo veľkého operného a dramatického diela je už pomerne uspokojivo zodpovedaných (napríklad ako to bolo s tretím dejstvom a podobne), tak ďalšie zostávajú. Jedna z nich je aj tá, či Floria Tosca niekedy v skutočnosti žila. Bol to iba výplod Sardouovej fantázie alebo nie?
Jednoznačne odpovedať na túto otázku je dnes prakticky nemožné. Osobne nezdieľam názor hudobného historika Ernsta Krauseho, ktorý, ako sa môžete dočítať aj v bulletine ku bratislavskej inscenácii, považuje trojicu Floria Tosca – barón Scarpia – Mario Caravadossi za „plody Sardouovej fantázie“, a podobne ako „rôzni komentátori“ i ja sa zastávam názor, že Sardou sa niekým inšpiroval. Kým však v prípade Scarpiu, Caravadossiho či dokonca Angelottiho je historické pozadie pomerne presne zdokumentované, tak u hlavnej postavy, Florii Toscy, tomu tak úplne nie je. Inak povedané, tých možností je viacero.
Podstatné je poznamenať, že Floria Tosca tak presne ako ju vykreslil Sardou a neskôr Puccini takmer s určitosťou nežila, Tvrdiť ale, že bola len výplodom fantázie by bolo krátkozraké. Existujú náznaky, že Tosca bola „prepojením“ osudov, postojov a charakterových rysov troch významných operných dív žijúcich v špecifických historických obdobiach – boli to Angelica Catalani (vľavo), Francesca Costa a Celesta Coltellini (vpravo).
Catalani žila v čase, do ktorého je zasadený aj dej Toscy. Bola vychovaná v kláštore (odtiaľ možno pochádza nábožnosť Toscy), no vďaka obdivuhodnému speváckemu talentu jej život nebol spojený s Bohom, ale s opernými sálami. Obdivovali ju napríklad Goethe, Paganini či Stendhal. Pôsobila predovšetkým v Ríme, kde sa odohrával aj dej samotnej opery a „vynikala“ údajne veľkou žiarlivosťou, ktorá nebola vzdialená ani Tosce. Jej životné osudy však neboli rozhodne tak tragické, ako tie, ktoré zažívala Floria.
Francesca Costa žila v 17. storočí a predtým než sa stala slávnou speváčkou bola prostitútkou. S Toscou ju však spájali úplne iné veci – pochádzala z Verony (rovnako ako Tosca) a jej meno bolo nápadne podobné menu postavy Sardouovej hry (Costa – Tosca). Nebolo to náhodné, keďže dramatik údajne veľmi často využíval vo svojich hrách prešmyčky, aby tým „zamaskoval“ identitu svojich postáv.
Posledná menovaná, Celesta Coltellini žila, podobne ako Catalani, v čase, kedy sa odohrával dej Sardouovej politickej hry a jej milencom bol istý jakobínsky básnik, ktorého, ako (politicky) nepohodlného, podobne ako maliara Caravadossiho, nechali popraviť. Čo je možno však ešte zaujímavejšie je to, že ako Tosca, tak i Coltellini boli slávnymi interpretkami dnes prakticky neznámej opery Giovanni Paisiella, Nina pazza per amore.
Sardou však v honbe za čo najpresnejším vykreslením hlavnej hrdinky možno zašiel ešte oveľa ďalej a to hlbšie do histórie. Vo Verone (rodisko Toscy i speváčky Costy) sa totiž nachádza Cheisa delle Sante teuteria e Tosca (na obrázku nižšie), najstarší chrám v benátskom regióne. Je zasvätený dvom ženám žijcim v ôsmom storočí. Teuteria, vychovaná v kultúre domorodých anglo-saských kmeňov, utiekla do dnešného Talianska, kde chcela žiť život zasvätený Bohu. Svoj nový domov našla napokon u mladej ženy, Toscy, sestry veronského biskupa a tu spoločne spokojne žili až do ich smrti. Nábožnosť hlavnej hrdinky teda nemusí byť vôbec náhodná, môže byť totiž odkazom práve na túto sväticu.
Čo z týchto faktov vyplýva? Ani jedna zo štyroch Florii nezomrela tragicky, ani jedna neprebodla Scarpiu (či skutočného Scarpiu, Gherarda Curciho) a s výnimkou Coltellini neboli ženy nijako politicky "poznačené". Žiadna z nich neukončila svoj život samovraždou a všetky sa dožili požehnaného veku. To znamená, že veľa z toho, čo Sardou vyprodukoval (predovšetkým vo forme deja) bolo skutočne plodom jeho fantázie, samotné postavy však veľmi pravdepodobne odkazovali na reálne žijúcich ľudí.
Je teda možné, že výsledná Tosca bola „pozliepaná“ z rôznych útržkov. Jej nábožnosť pochádzala z Toscy 9. storočia, jej žiarlivosť od A. Catalaniovej, jej pôvod možno od Costy a všetko to, čo sme videli bol trochu iný príbeh lásky C. Coltellini a jej milenca, jakobínskeho básnika, Ignaza Ciaia. Ale je to všetko jedno veľké „možno“. Len tých náhod je trochu priveľa ….,
Fotografie: wikipedia.org, netsolhost.com
