reklama

A Slečnu Júliu už poznáte?

Sú inscenácie, na ktoré si pár dní po skončení ani nespomeniete. A sú také, ktoré vám rezonujú v hlave ešte ďalšie týždne. Slečna Júlia spadá, našťastie, k tým „rezonujúcim". Ba čo viac, je to pre mňa osobne, tá najlepšie zvládnut

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Z inscenácie Slečna Júlia
Z inscenácie Slečna Júlia 

X+Z inscenácie Slečna Júlia

Túto sezónu som, na činoherné premiéry, nemal, vo všeobecnosti príliš šťastie. Chýbal ten „wow" moment, ktorý sa dostavil minulú sezónu po Skúške, chýbalo niečo, čo by nielen témou, ale predovšetkým spracovaním vyvolalo viac než len krátkodobý pocit vzdialene sa približujúci katarzií. Na jednej strane Ballekova scénická úspornosť v Ilúziách, na strane druhej scénická repetitívnosť Buddenbrookovcov až po, pre mňa až, v niektorých smeroch disharmonickú, Jane Eyrovú, od toho všetkého som si sľuboval oveľa, ale oveľa viac.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď som sa teda v pondelok vybral na Slečnú Júliu Augusta Strindberga, uvádzanú v rámci Divadla Lab VŠMU, nemal som nijako prehnané očakávania. Pre mnohých, ako som sa v posledných týždňoch či mesiacoch dopočul sú študentské divadla len priestorom pre najrôznejšie „experimenty", pričom však vôbec to tak nie je. Tennesee Williams, August Strindberg, Gogoľ, Shaffer - to všetko sú veľké mená svetovej drámy či literatúry vo všeobecnosti, a aj ich uvádzané hry predstavujú z pohľadu významu na váhach dejín veľké opusy. Divadlo Lab VŠMU to nie sú (vo väčšine prípadov!) žiadne postdramatické „kompromisy", hľadanie nových interpretačných kľúčov, nových prístupov, len divadlo, vo svojom konvenčnom, (a dodnes mám pocit aj) tradične zaužívanom význame slova.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Slečna Júlia (v podaní Tomáša Procházku) je, pre mňa, v čom sa nestotožňujem s názorom režiséra, príbehom o dievčati, ktoré nevie kam patrí. Je naoko pripútaná k vyššiemu stavu, „dedične" odkázaná na život medzi smotánkou (čomu zodpovedanú aj jej opulentné večierky), no na druhej strane tiahne k nižšiemu stavu, stelesňovaného sluhom Jeanom, ktorý sa stáva jej milencom. Základnou otázkou, ktorú Strindberg vo svojom, pomerne útlom diele, pokladá je to, či a nakoľko sme obrazmi svojich rodičov a či sa dokážeme oslobodiť od konvencií, ktorými nás doba pomyselne omotáva. Strindbergovská hra osciluje okolo schillerovskej trúchlohry (v niečom podobná Úkladom a láske) a naturalizmu zolovského typu, zavše je to však dobrá hra.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Strindbergova Slečna Júlia v režijnom podaní Tomáša Procházku, je pre mňa, osobne, doposiaľ najlepšou činohernou premiérou v tejto sezóne. Je to inscenácia, ktorá je priamočiara, otvorená, úprimná a má obdivuhodnú gradáciu. Nebude sa páčiť každému, je vulgárna, drzá, naturalistická, v niektorých fázach značne explicitná a násilná, zároveň však nesmierne silná. Tiahnu ju traja skvelí mladí herci (Kristína Svarinská, Michaela Halcinová a Šimon Ferstl), ktorí podávajú excelentné výkony, v ktorých však (napriek náročnosti role) neprekračujú pomyselné mantinely a neskĺzavajú k teatrálnosti či prehrávaniu, čo je podľa môjho názoru, kľúčový faktor úspechu inscenácie. Kristíne Svarinskej sa dá „veriť" jej postava a to či už stvárňuje arogantnú, namyslenú a povýšeneckú slečnu, rovnako ako aj keď exponuje svoje vnútro a dáva na zreteľ svoju citlivosť, strach i neistotu. To isté platí aj o zvyšných dvoch hercoch.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je vždy príjemným pocitom písať o inscenácií a pritom v nej nemusieť nasilu snažiť hľadať nejaké klady. Slečna Júlia má tých kladov hneď niekoľko. V záplave, pre mňa osobne len priemerných, inscenácií, ktoré som túto sezónu videl (a o ktorých som teda zákonite ani nepísal), sa javí byť ako to strindbergovsky snové zjavenie. Čo povedať? Veľmi, veľmi dobrá práca.

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu