Čítam poväčšinou, keď píšem nejakú odbornú prácu, čítam kvôli škole a o Päťdesiatich odtieňoch sivej sa „dočítam“ asi až vtedy, keď sa to objaví v kinách. Na knihy popri tých všetkých aktivitách veľa času nemám, ale na druhú stranu, na rozdiel od iných, v mojom veku „mladých“ (ak sa tak smiem ešte nazývať), čas strávený čítaním neľutujem.
Priznám sa však, že ma už dlho žiadna kniha nedostala. Naposledy Heribanova Intimita vlkov, ale to je už pekných pár rokov dozadu. Knihy cezo mňa voľne preplávajú, no chýba im ten emocionálny náboj, ktorý by ma tak ako kedysi pripútal k stoličke a ja by som opäť cítil každé jedno slovo. Možno je to mnou, možno tým, kým som sa stal, možno inými záľubami, možno menej romantickým a zidealizovaným videním sveta.
To, čo ma však trápi asi najviac, je fakt, že o mnohých knihách považovaných za „klasiky“ sa dnes nie je s kým porozprávať. Kníhkupectvá, mám niekedy ten pocit, dávajú tieto knihy tak nejak stranou (ak ich vôbec majú v ponuke!), aby si ich radšej nikto nevšimol. Nedávno som takto problematicky zháňal Shopping and fucking Marka Ravenhilla. A nikto ho nemal, hoci, ako postmoderné dielo to patrí, aspoň čo som sa dočítal, medzi tie najznámejšie. Nehovoriac o iných dielach, taká Racinova Faidra (čo považujem spoločne s Faidrinou láskou Sarah Kane za skutočne krásne „faydriády“) je tiež niečím, čo si prečíta každoročne „všehovšudy“ len pár ľudí. A napriek tomu, sú to všetko priam geniálne diela. A ani ten náš Hurban,o ktorom som nedávno písal, taktiež nepatrí medzi často čítaných.
Niekedy mám pocit, že sme sa stali národom, ktorý ovláda reklama a marketing. Ak sa veľmi mýlim, opravte ma. Ak niečo čítať, tak Twilight, Harryho Pottera, Odtiene šedej, ako by nám diktovali čo je dobré a čo nie. Je to akýsi nepísaný kánon. Bývali časy, že pokiaľ si nečítal Twilight či Harryho P., v diskusiách si bol len ak do počtu. Sám som to zažil. Knihy ako Faidra sa stali intelektuálskym, snobským čítaním, hoci, ako jeden známy kritik poznamenal, je to najlepšia štúdia ženských obsesii na svete. Ale nie je to ten malý okuliarnatý čarodejník. Je to len kniha nachádzajúca sa v zozname povinnej literatúry na školách a spadajúca do kategórie „musíš si ju prečítať“. Ja som si ju prečítal. A neubudlo zo mňa. Faidra je strhujúca. Depresívna, no i na svoju dobu neskutočne pokroková v tom, ako ju Racine psychologicky vykreslil.
Racinova tragédia ma nepritisla k stoličke, nedonútila ma slziť nad osudom úbohej goetheovskej Miss Jenny, ale keď som počul reakciu okolia naň, uvedomil som si, bohužiaľ, nakoľko sa náš vkus zmenil. I tých pár, ktorí ju čítali, ju hodnotili za strnulú, nudnú, ťažkopádnu, zastaralú a tak podobne. Hoci, málokto si to tak nejako uvedomuje, ale nebyť diel ako je Faidra, nebol by možno Harry Potter, neboli by Goethe, Schiller a veľa z toho, čo dnes čítame, by sme možno nečítali. Netvrdím, že sú to zlé knihy, Twilight som dokonca aj čítal, len si vždy položím tú istú otázku. Nakoľko by tá kniha bola dobrá nebyť tej mediálnej a marketingovej „masáže“?
O to viac som radšej, keď sa aj tu, na blogoch, objavujú príspevky o knihách. Hoci si 99% z toho neprečítam, hoci mi 90% autorov nič nehovorí a hoci ma veľa z toho obsahom nezaujme, je dobre čítať aj o niečom, o čom sa bežne ani nedočítam. Či už o severských detektívkach alebo o rôznych zabudnutých klenotoch. Mám však pocit, že popritom hektickom živote sa čítanie nestáva módou, ale len nutnosťou. Časy, kedy som v električke či v autobuse stretával ľudí s knihami na každom kroku sú už totiž nenávratne preč.
