Kým na starom kontinente sa pomaly schyľovalo k vojne, tak v USA žili obyvatelia stále svojim bezstarostným životom. O to viac, že bola pekná nedeľa, na oblohe svietilo slnko a teplomer ukazoval príjemných pätnásť stupňov. Nič nenasvedčovalo tomu, že v priebehu niekoľkých málo hodín sa život mnohých ľudí obráti naruby a mnohí z nich uveria tomu, že svet napadli mimozemskí votrelci.
V tom čase predstavoval rozhlas populárnu formu zábavy. Poskytoval nielen spravodajské informácie, ale sprostredkúval aj rozhlasové hry. Práve v ten príjemný jesenný deň, 30. októbra, deň pred obľúbeným sviatkom Halloween, uviedla stanica CBS večer v rámci svojho tradičného programu rozhlasovú adaptáciu klasiky H. G. Wellsa „Vojna svetov“ o invázii mimozemských votrelcov z Marsu.
Tým, ktorý sa podujal na adaptáciu Wellsovho diela bol v tom čase iba 23-ročný mladík menom Orson Welles, neskorší tvorca legendárneho Občana Kanea. Pred Wellesom stála neľahká úloha – ako zaujať divákov, ktorí boli v nedeľu večer zvyknutí sledovať komediálne skeče v rámci „Chase and Sanborn High“? A to navyše niečím takým ako bola rozhlasová hra, ktorú on sám považoval za niečo rudimentárne a ťažkopádne?
Kúzlo úspechu spočívalo v dôslednej úprave Wellsovej predlohy. Orson si veľmi dobre uvedomoval, že pokiaľ bude chcieť divákov zaujať, tak bude musieť byť predovšetkým presvedčivý. Výrazne teda osekal pôvodný text, preniesol dej do súčasnosti a spravil ho viac autentickým a osobnejším. To, aký efekt napokon bude mať, Welles pravdepodobne nepredpokladal. Alebo to len možno geniálne predvídal, kto vie.
Wellesova hra začínala o ôsmej hodine večer. Predchádzalo jej upozornenie, že všetko to, čo diváci budú počuť, bude len adaptácia a teda nie skutočnosť. To bolo však niečo, čo počula len hŕstka najvernejších poslucháčov, čo napokon prispelo ku všeobecnej hystérií. V tom čase si totiž väčšina prepla na CBS až približne dvanásť minút po ôsmej, kedy skončila obľúbená časť v rámci programu na konkurenčnej stanici.
Keď si teda státisíce (niektoré odhady hovoria o tom, že Wellsovu hru počúvali v ten večer až milióny ľudí) poslucháčov niečo po ôsmej pustili CBS, vôbec netušili, že práve počúvajú fiktívne spravodajstvo a nie to skutočné. Bolo to také typické vysielanie, mix hudby a spravodajstva.
Jeden takýto blok tanečnej hudby však prerušilo náhle oznámenie o tom, že v oblasti farmy v štáte New Jersey dopadol meteorit. Pri mieste dopadu bol takmer okamžite reportér Carl Phillips, ktorý odtiaľ prinášal najčerstvejšie informácie. (Z pohľadu neskoršieho vývoja udalostí, sa zdá byť trochu prekvapujúce, že nikomu nebolo divné, že sa Phillips dostal tak rýchlo z observatória, kde sa nachádzal podľa reportáže predtým na farmu, ktoré boli reálne vzdialené od seba kilometre). Spadnutý meteorit prirovnal k „veľkému kovovému valcu“.
Nedlho na to už hovoril o tom, že sa „niečo plazí z tieňa ako sivý had.“ A tohto jedného hada nasledoval ďalší a ďalší. „Vidím telo tej veci. Je to veľké, veľké ako medveď, jeho lesklá koža sa leskne. Ale tá tvár, .. to je, to .. dámy a páni, je to neopísateľné. Len s problémami nútim oči, aby sa na to pozerali, je to odporné. Má to čierne oči a tie sa lesknú ako u hada. Ústa sú tvarované akoby do písmena V a sliny, ktoré kvapkajú z jeho pier sa chvejú a pulzujú.“
Slová Wellesa o tom, že náš svet v minulosti sledovali inteligentné mimozemské bytosti sa naplnili. Už o tom niet pochýb. Mimozemskí votrelci, ako „reportáž“ ďalej popisovala, neboli príliš priateľskí. V priebehu krátkej chvíle zabili desiatky obyčajných ľudí, medzi ktorými boli i príslušníci štátnej polície.
Poslucháči pred prijímačmi stíchli a jeden druhého sa pýtali: „Je to pravda či len vtip?“ Mnohí ani netušili, že počúvajú rozhlasovú hru a stávajú sa aktérmi obrovskej mystifikácie. Nasledovali informácie o mobilizácií armády i evakuácií New Yorku. Mnohí si mysleli, že to čo práve počúvajú, je skutočnosť. Tisíce ľudí volali na políciu, do rádia či do novín, aby sa uistili, že sa to skutočne deje a Marťania útočia.
Vo viacerých mestách vypukla panika. V New Jersey sa vytvorili na diaľniciach zápchy, ktoré spôsobili ľudia, ktorí sa narýchlo snažili ujsť z mesta z obavy pred votrelcami. Iní žiadali políciu o plynové masky, ďalší o vypnutie svetiel, aby ich Marťania nevideli. Niektorí ľudia mali údajne spáchať samovraždu, iným program vraj spôsobil srdcový kolaps. Aspoň tak sa to tvrdilo a dodnes tvrdí.
Aký bol však skutočný rozsah Wellesovej mystifikácie? Ťažko posúdiť. Michael Socolow, autor článku The Chronicle of Higher Learning, súdi, že slová o masovej panike boli výrazne zveličené. „Média šaleli po tomto príbehu. A ľudia si začali vymýšľať, že to tak nejako takto bolo.“ Podľa jeho názoru si v skutočnosti len veľmi málo ľudí myslelo, že Marťania skutočne zaútočili na Zem. Sú však aj takí, ktorí hovoria o tom, že programu uverili desiatky tisíc Američanov. (Pre tých, ktorí by sa o tomto chceli dočítať viac, odporúčam tento odkaz).
Akokoľvek to bolo, isté je to, že Wellesova hra mala obrovskú odozvu. Objavovali sa výzvy ku prísnejšej kontrole rozhlasových staníc, ktoré by podobným hoaxom mali zabrániť. Printové média prinášali karikatúry ľudí, ktoré uverili tomu, čo počuli. Komentátorka New York Tribune napísala, že „Welles objavil spôsob ako vytvoriť celoštátnu paniku.“
Stanica i samotný Welles čelili trestnoprávnym následkom, napokon však federálny úrad dospel k tomu, že žiadny zákon porušený nebol. A samotnému Wellesovi incident dopomohol k tomu, aby mohol preraziť v Hollywoode a to napriek tomu, že mal nálepku „rádio-teroristu“. Čo však rozhodne zaujímavé je to, že podobný scenár mali aj udalosti, ktoré sa v reakcií na Wellsovu hru udiali aj v Čile či Ekvádore. I tu ľudia i tu uverili, že Marťania zaútočili na Zem.
Foto k článku: sbc.edu
