Nemusíte ani patriť medzi historikov umenia na to, aby ste poznali slávny obraz Sloboda vedie ľud na barikády Eugèna Delacroixa z roku 1830. Nepochybne ho poznal aj Delacroixov súčasník Victor Hugo. Prvá polovica devätnásteho storočia sa totiž niesla v duchu sporov o to, kto je viac romantickým umelcom – či Victor Hugo alebo ten, ktorý „ako Victor Hugo kreslí“. Hoci Delacroix sám seba označoval skôr za klasicistu, dnes zaujíma v dejinách výtvarného umenia popredné miesto medzi romantikmi.
V popredí jeho slávneho obrazu zachytávajúceho povstanie na parížskych uliciach sa nachádza žena (označovaná za Slobodu) držiaca vlajku republiky. Táto žena, podobne ako i muži naľavo, reprezentuje archetyp z ľudí, ktorí sa zapojili do povstania v roku 1830. Delacroix tu ukazuje, že revolučné nálady zasiahli všetkých ľudí bez rozdielu veku, pohlavia a majetku. Deti, ženy, mužov, chudobu i majetnejšiu strednú vrstvu. Intelektuálov i tých bez vzdelania. Na obraze dokonca nájdeme aj samotného Delacroixa a to v čiernom klobúku.
Zaujímavou postavou na obraze je mladý chlapec napravo. Delacroix ho umiestnil do popredia, spoločne so Slobodou. Do rúk mu vložil zbraň a do tváre odhodlaný výraz. Meno tohto chlapca nepoznáme, no nie je ani podstatné. Delacroixov chlapec zastupuje desiatky podobných obetí júlovej revolúcie. Tieto deti boli opomínanými postavami z tohto obdobia. Boli to práve oni, ktorí stavali, bojovali a zomierali na barikádach. Niektoré boli siroty, no oveľa častejšie bojovali na barikádach chlapci po boku svojich otcov alebo bratov.
Hoci dnes sa nám postava chlapca so zbraňou v ruke môže zdať byť zidealizovaná a pridaná len na efekt, v Delacroixových časoch by ste na parížskych uliciach v chudobných štvrtiach našli (s istou nadsádzkou) skôr chlapcov so zbraňou, než s hračkou. Kriminalita detí bola v tom čase veľkým problémom. Niektoré deti „iba“ kradli, iné ponúkali svoje telá. Polícia voči tomu bola bezbranná. Preto aj títo chlapci nemali problém postaviť sa na barikády. Len počas júlovej revolúcie ich na nich zahynuli desiatky.
Victor Hugo bol jedným z nemálo autorov tej doby, ktorý do svojho diela vložil postavu chlapca so zbraňou. Inšpirovaný Delacroixovým obrazom, vytvoril v Bedároch postavu Gavrocha. Bol synom Thénardierovcov, ktorí kedysi vychovávali i Cosette, dcéru Fantine. O syna však nejavili záujem a jeho novým domovom sa stala ulica. Dokonca aj meno Gavroche si vybral sám a odkazuje k tomu, že bol jej dieťaťom.
Hugo voči tejto postave prechovával zjavné sympatie. Odmietal slová Chateubrianda o tom, že ozbrojené deti musia byť automaticky zlé. Hugo Gavrocha pripodobňoval k Antaeusovi, synovi Poseidona a Gaie, ktorého porazil až Herkules. Gavrochova smrť na barikádach bola v jeho očiach martýrska a dodala odvahu jeho spolubojovníkom. Keď išiel pozbierať nevyužité náboje, zasiahli ho guľky zo zbrane vojaka lojálneho monarchii.
Gavroche si pred smrťou pospevuje. Či to tak bolo aj v skutočnosti, nevedno, no práve podobné revolučné piesne sa stali jedným z nezmazateľných dôkazov na krvavé udalosti. Vládnuca trieda sa totiž všemožne snažila zmazať dôkazy o povstaniach. Delacroixov obraz skončil na krátky čas v pomyselnom trezore. Zaviedla sa cenzúra. Ľudom zostalo už len to posledné – piesne, ktoré sa šírili ústnym podaním.
To sa však zmenilo po roku 1848, po ktorom zanikli prakticky všetky spevácke spolky v Paríži. Spev sa stal nežiadúcim, keďže mohol podnecovať k revolučným myšlienkam. Vďaka Hugovi, Delacroixovi a ďalším autorom však udalosti z rokov 1830 – 1832 zostali navždy živé. Rovnako ako aj Gavroche, šibal z Paríža, ktorému Victor Hugo vdýchol život.
