Boris Pasternak patril medzi obľúbených autorov Andreja Tarkovského. Bol to práve on, ktorý mu predpovedal, že počas svojej kariéry natočí len sedem filmov. Ani o jeden viac a ani o jeden menej. Približne dva týždne predtým, než sa od lekárov dozvedel pravdu o svojom zdravotnom stave si Tarkovskij do denníka poznačil, že sa zrejme Pasternak nemýlil. Tušil, že zomiera.
V tom čase sovietsky režisér dokončoval svoj siedmy film. S až veľmi príznačným názvom – Obeť. Podobne ako hrdina filmu Alexander i on bol pripravený obetovať pre dosiahnutie svojich cieľov veľa. Netušil však, že jeho obeť bude v skutočnosti napokon až taká vysoká. Tarkovskij si svoj osud nevedomky spečatil už niekoľko rokov predtým, pri natáčaní Stalkera.
Nie je úplne jasné či za tým bola snaha o dosiahnutie čo najväčšej autenticity alebo niečo iné. Každopádne, scény Stalkera sa natáčali v prostredí plnom škodlivých karcinogénnych látok a toxických chemikálii, za čo nielen režisér, ale aj jeho žena či Anatolij Solonicyn, predstaviteľ Spisovateľa, zaplatili v nasledujúcich rokoch tú najväčšiu cenu.
Režisér sa diagnózu rakoviny pľúc v terminálnom štádiu dozvedel tesne pred Vianocami v roku 1985. Manželke to oznámil po sviatkoch. Napriek vážnej diagnóze nijak nepoľavil v práci. Z nemocničnej postele v Rakúsku riadil postprodukčné práce, komunikoval so skladateľom kvôli hudbe k filmu a rozdával rozhovory, v ktorých dlhočízne hovoril o chystaných projektoch a plánoch do budúcnosti.
Chcel napríklad vytvoriť film o Rudolfovi Steinerovi alebo sfilmovať niektorý z veľkých opusov Thomasa Manna alebo ďalšieho velikána Dostojevského. Keď sa zdalo, že mu liečba predsa len zaberá, zaoberal sa myšlienkami sfilmovať aj Hamleta alebo natočiť životopisný film inšpirovaný životom nemeckého romantika E.T.A. Hoffmanna. Tarkovskij sa vzpieral Pasternakovej predpovedi.
A vzpieral sa jej celý rok. Napokon sa však naplnila, do bodky. Andrej Tarkovskij natočil presne sedem filmov, no každý jeden z nich bol výnimočný. „Len sedem filmov?“ - mal sa ho opýtať režisér. Plánoval toho určite oveľa viac, no Boh, na ktorého často odkazoval, mu to žiaľ nedoprial. Umožnil mu však zmierenie so synom, jednej z mála vecí, po ktorých ešte túžil.
Tarkovského Obeť, ktorú natočil vo švédskom exile, bola koncom spirituálnej cesty sovietskeho režiséra, ktorý sa nikdy vo svojej vlasti nedočkal uznania, ktoré by si zaslúžil. Až v roku 1990, po sérii politických a kultúrnych zmien, po tlaku zvonku i zvnútra, mu bolo posmrtne udelené najvyššie štátne vyznamenanie Leninova Cena. Ocenil by však apolitický režisér cenu od politikov, ktorí mu nikdy nerozumeli?
