Čo z nás robí odvážnych ľudí? Túto otázku si kladie i Clint Eastwood v Paríž 15:17

Autor: Boris Cíferský | 12.2.2018 o 14:45 | (upravené 12.2.2018 o 14:52) Karma článku: 2,01 | Prečítané:  359x

Eastwoodov najnovší film si v mnohom nelíši od jeho starších filmov. Je viac životopisnou drámou, než akčným filmom.

Clint Eastwood začínal v úlohe nekompromisného policajta Harryho Callahana. Uplynulo bezmála polstoročie a dnes už 87-ročný herec a režisér sa stále aktívne pohybuje vo svete filmu. V posledných približne pätnástich rokoch, možno ovplyvnený vlastnými životnými skúsenosťami a skoro určite ovplyvnený vlastným videním sveta, si Eastwood vyberá veľmi podobné námety pre filmy.

Väčšinu filmov počínajúc Million Dollar Baby, cez Gran Torino, Sullyho až po najnovší Paríž 15:17 spája štruktúra známa zo životopisných filmov. Teda, silný dôraz na jednu či niekoľko postáv. Ostatné postavy plnia úlohu tých, ktorí nejakým spôsobom formujú a významným spôsobom vplývajú na hlavných hrdinov (Gran Torino) alebo sú len pasívnymi pozorovateľmi udalostí (čiastočne Sully).

Eastwood si podobné námety nevyberá náhodou, nachádza v nich hrdinov blízkych jeho srdcu. Hrdinov nezlomných, odvážnych, ochotných sa obetovať a zariskovať v situáciách, kedy by deväť z desiatich ľudí zo stranu najradšej utieklo. Eastwoodoví hrdinovia sú vždy výrazní, nezabudnuteľní a ich činy vzbudzujú veľkú odozvu. Nie sú to intelektuáli, racionalisti, logici, sú to skôr ľudia z davu. Takto by sa dala v skratke zhrnúť Eastwoodova estetika.

To zároveň objasňuje a (do)vysvetľuje dramatickú štruktúru jeho najnovšieho filmu Paríž 15:17. Kým Greengrassov podobný film Let číslo 93 je viac akčnejší a viac anonymný, Eastwood sa vybral čiastočne opačnou cestou a namiesto toho, aby natočil akčný film, vytvoril v podstate životopisnú drámu o troch chlapoch na road tripe, ktorí vo vlaku do Paríža 21. augusta 2015 spacifikovali teroristu.  

Namiesto toho, aby do filmu obsadil áčkových hollywoodskych hercov, nechal „hrať“ hlavných hrdinov „hercami“, ktorí skutočne pred rokom a pol zachránili vo vlaku životy možno desiatok spolucestujúcich. Herci teda nehrali postavy, ale samých seba. Silu celému projektu nedodáva len to, že je mrazivo skutočný, ale aj to, že sa natáčal na miestach, kde takmer došlo ku tej hroznej tragédií.

Trochu básnicky a pateticky podané, Eastwooda v Paríž 15:17 nezaujímalo to, koľko nábojov bolo vystrelených, ale to, kto boli tí, ktorí zabránili tomu, aby ich bolo vystrelených viac. Zaujímal ho príbeh, hrdinovia, ľudia, tí ktorí vybočili z davu. Eastwood sa tak opäť pokúsil zodpovedať otázku, ktorá fascinuje ľudí bez rozdielu veku od nepamäti. Čo mimoriadne je ukryté v ľuďoch, ktorí sa takmer bez váhania postavia do dráhy strely?

V tomto je Eastwood podobný Michaelovi Haneke – obaja skúmajú vnútro postáv a chcú nám ukázať viac, než len napísané filmové postavy. Chcú, aby sme vedeli, čo cítia. Paríž 15:17 mohol byť výborným akčným filmom s Tomom Cruisom, ktorý by sa odohrával celý vo vlaku, ale nikdy by sme nespoznali, kto to bol Alek Skarlatos a jeho kamaráti a „bratia“, ako sa občas medzi sebou oslovia.

Kritici budú Parížu 15:17 istotne vyčítať jeho dlhú predohru k hlavnému dejstvu - toho, čo sa stalo vo vlaku. Nebolo by však premárnenou šancou premeniť takto silný a skutočný námet na rutinný akčný film, v ktorom by niekto ako Tom Cruise, Ansel Elgort či Miles Teller spacifikovali teroristu náramkovými hodinami, šnúrkou od topánok či dezertnou lyžičkou z jedálenského vozňa? Možno aj áno.

Eastwooda štúdia o povahe odvahy v nás neprináša jasné závery. To, čo z niekoho robí odvážneho a z iného nie, je niečo nepomenovateľné v nás. Nie sme a nebudeme všetci ako Alek Skarlatos. Časť z nás budú ľudia ako Alek Skarlatos fascinovať, iní ich budú považovať možno až za bláznov. Bez jedinečnosti a rozmanitosti by však ľudstvo už dávno vymrelo.

Hodnotenie filmu Paríž 15:17 – 8.5 z 10

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Ak ma chcel niekto položiť, tak sa mu to nepodarilo, vraví Paulína Fialková

Slovenská ženská štafeta skončila na olympiáde v Pjongčangu na výbornom piatom mieste.

KOMENTÁRE

Tragédiou Slovenska sú politici ako Danko. Ukazuje sa to aj pri zákone o drogách

Odbornosť je dôležitejšia než ideológia.


Už ste čítali?