reklama

Bol to vraj hlúpy a banálne sentimentálny film. No i veľký ľúbostný príbeh

Film Takí sme boli (The Way We Were) sa nerodil ľahko. Barbra Streisand v ňom hrať musela, Robert Redford nechcel.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Bol utorok 16. októbra 1973. V New Yorku bolo príjemných sedemnásť stupňov. Z rádií bolo počuť skladby Rolling Stones. Henry Kissinger sa v tento deň stal držiteľom Nobelovej ceny mieru. V pomerne teplý októbrový večer mal práve v New Yorku celosvetovú premiéru ôsmy celovečerný film Sydneyho Pollacka pod názvom The Way We Were (u nás známy ako Takí sme boli).

Kým 70. roky priniesli vďaka hnutiu hippies, bojom za občianske práva a rock and rollu revolúciu v americkej kinematografii v podobe experimentovanie s obrazmi, postupmi a námetmi, 80. roky priniesli opak. Priniesli vznik toho, čo dodnes nazývame hollywoodskymi blockbustermi. Teda filmy navrhnuté a vytvorené tak, aby uspokojili čo najmasovejšie publikum.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Z filmu Takí sme boli
Z filmu Takí sme boli (zdroj: imdb.com)

Čistokrvný Američan a komunistka

V takejto ére autorskej slobody si mohol Sydney Pollack dovoliť nakrútiť film, ktorý by mu pred dvomi desiatkami rokov zrejme vďaka cenzorom ani len neprešiel do distribúcie. Citlivý a úprimný film o vzťahu medzi mladou komunistickou aktivistkou židovského pôvodu (hrala ju Barbra Streisand) a „čistokrvným Američanom“ (ako ho označovali), ktorý bol naopak, politicky neutrálny (hral ho Robert Redford).

Scenár k filmu vytvoril Arthur Laurents, ktorý pri písaní čerpal z vlastných spomienok. Barbra Streisand mu totiž pripomínala politickú aktivistku menom Fanny Price, ktorú poznal ešte zo svojich študentských čias. Na jej základe vytvoril postavu Katie Morosky, ktorá sa zamiluje do Hubbella Gardnera, scenáristu a spisovateľa na voľnej nohe. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Film, ktorého dej zahrňoval obdobie niekoľkých rokov, mohol byť ľahko soľou na otvorené rany amerického publika. Studená vojna, strach z komunizmu a hlavne nechválne známa mccarthyovská éra boli stále v čerstvej pamäti mnohých Američanov. 

Obeťami honu na domnelých či skutočných komunistov sa okrem tisícok obyčajných ľudí stali napríklad aj Charlie Chaplin, Leonard Bernstein, Albert Einstein, Orson Welles, Thomas Mann či Arthur Miller. Každý, kto bol liberálny demokrat alebo zmýšľal lavicovo sa mohol ocitnúť v problémoch. 

Hlúpy a banálne sentimentálny

Pollackov film sa nerodil ľahko. Na začiatku bola vízia vytvoriť slovami samotného režiséra „prvý hollywoodsky film, ktorý sa dotkne“ mccarthyovského obdobia. Keď však jednu z mnohých verzií prehrali testovaciemu publiku, ich reakcie boli rozpačité až záporné. Na zúčtovanie s minulosťou ešte čas neprišiel alebo už pred časom prešiel. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dlhá strihová postprodukcia napokon film zmenila. Veľa scén, v ktorých sa riešila politika, bolo vystrihnutých a zvýraznila sa ľúbostná línia. Vznikol teda neplánovane hollywoodsky blockbuster, čo však nie všetci schvaľovali. Recenzent časopisu Cue film označil za „hlúpu, banálne sentimentálnu milostnú aféru.“ Treba povedať, že jeho názor nebol ojedinelý. 

Akoby tým potvrdil akúsi zakliatosť celého na počiatku ambiciózneho projektu. Ten začal niekoľko rokov predtým, keď sa pre Barbru Streisand hľadal nový filmový projekt, nakoľko mala so štúdiom zmluvu ešte na dva snímky. Kým ju presvedčiť nebolo nijako náročné, s Robertom Redfordom to bolo inak. A to napriek tomu, že ho s režisérom Sydneym Pollackom spájal kamarátsky vzťah. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Redford sa dlho zdráhal hrať vo filme, v ktorom by bol len tým druhým, obyčajným pešiakom na veľkej filmovej šachovnici. „Ten film bude Barbrin, nech spravíš čokoľvek, pretože príbeh patrí jej. Buď opatrný, aby si ho nezničil tým, že ho dáš jemu,“ varoval Pollacka Laurents. Štúdio sa nekritickému obdivovateľovi Streisand rozhodlo dať výpoveď a angažovalo skupinu scenáristov.

Na scenári k filmu Takí sme boli pracovali okrem iných aj Dalton Trumbo (scenárista Prázdnin v Ríme s Audrey Hepburn či nemenej kultového Motýľa), ale i napríklad Francis Ford Coppola, scenárista a režisér údajne nesfilmovateľného Krstného otca. Napokon sa podarilo vyhovieť Redfordovým požiadavkám a film tak mal hviezdnu ústrednú dvojicu.

Robert Redford
Robert Redford (zdroj: imdb.com)

Streisandin Moon River

Prvé kritiky po uvedení Takí sme boli v amerických kinách neboli práve najlepšie. Zdalo sa, že po hite Kone sa taktiež strieľajú tentoraz Pollack obrazne povedané „vystrelil“ vedľa. Film však napokon preslávila a spopularizovala ústredná skladba The Way We Were naspievaná nikým iným než Barbrou Streisand. Ako titulná skladba, tak aj celá použitá hudba, si z Oscarov odniesli zlatú sošku.

Komponovanie skladby The Way We Were sa držalo overenej schémy, ktorá sa osvedčila napríklad už pri Moon River v Raňajkách u Tiffanyho. Najprv sa najal autor hudby (Marvin Hamlisch), ktorý vymyslel melódiu a na jej základe potom textári vymysleli text. Sám Hamlisch označil svoj výtvor za „melódiu, ktorá bola smutná, no bola v nej aj nádej.“ 

Text ku skladbe napísali manželia Alan a Marilyn Bergmanovci, ktorí podobne ako Hamlisch boli známymi a rešpektovanými odborníkmi. Bergmanovci niekoľko rokov predtým získali Oscara za titulnú pieseň k Afére Thomasa Crowna so Steveom McQueenom a Faye Dunaway. A mali dobré vzťahy so Streisand, ktorá mala ich text spievať. 

Pôvodný zámer bol taký, že celá ústredná pieseň s textom zaznie na konci filmu, pri stretnutí Streisand a Redforda pred newyorským hotelom Plaza. Štúdio však z toho zámeru ustúpilo z obáv predtým, že by to zničilo katarziu z konca filmu. Na testovacích projekciách sa však ukázal presný opak – koniec filmu divákov emocionálne „nevyžmýkal“ tak, ako sa verilo.

Vodou zafarbené spomienky

Marvina Hamlischa to zarmútilo. U šéfov štúdia Columbia, ktorá film produkovala a financovala, prosil o možnosť nahrať s orchestrom skladbu tentoraz už aj s textom od manželov Bergmanovcov. Šéfovia Columbie to odmietali. Štúdio totiž bolo na pokraji krachu, jeho akcie strácali dennodenne na hodnote vinou kasových prepadákov, nákladnej produkcie i slabého manažmentu.

Zaplatiť orchester so 45 hudobníkmi sa spočiatku zdalo byť ako pomyselným posledným klincom do rakve. A odmietala to i samotná Streisand, ktorej sa text skladby The Way We Were zdal byť príliš sentimentálny a hudba príliš jednoduchá. Hamlisch s manželmi teda pripravili aj druhú, komplikovanejšiu a menej romantickú verziu.

Po tom, čo po dlhom presviedčaní Columbia zvolila k dodatočnej hudobnej post-produkcii, stála pred kompetentnými neľahká úloha rozhodnúť sa, ktorú z dvoch skladieb použiť. Vedúci predstavitelia Columbie i režisér Pollack hlasovali pre pôvodné The Way We Were, Barbra Streisand pre nové. Bola prehlasovaná. Vyhrala práve tá sentimentálna skladba s textom o „water-colored memories“, teda o vodou zafarbených spomienkach.

V novembri 1973, mesiac po premiére, bola skladba oficiálne uvedená v rádiách. V polovici februára nasledujúceho roku bolo The Way We Were na špici hitparád a medzi desiatkou najpopulárnejších songov sa udržalo dlhých päť mesiacov. Skladba, ako aj jej interpretka, sa dočkali množstva cien. A jej krásne legato a jedinečnú dikciu s dôrazom na obsah každého jedného slova obdivujú poslucháči dodnes.

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu